Ifrít
V dávnych vekoch byť ifritom znamenalo stelesnenie živelného ohňa. Nemyslím tým nejakú metaforu, bolo to doslovné. Boli oheň, ľudia, ktorí večne horeli v plameňoch. Žili s ohňom deň i noc, nepretržite. Pre tých, ktorým je slovo ifrit neznáme, ale o takejto „schopnosti" či "vlastnosti“ už počuli, môžu túto zvláštnu bytosť poznať pod jednoduchým pomenovaním: démon ohňa. Síce je to dosť klišé, keďže poniektorí démoni oheň ovládali, no neboli ním, ale predsa. Taktiež si možno niektorí ľudia mohli pliesť ifrita s čertom. Či to bola chyba alebo nie, je diskutabilné. Veď čert bol z pekla, ovládal plamene, čo by aj sedelo. No ak ifrita porovnám napríklad so samotným Luciferom, som na pochybách. Ifrit, démon ohňa či čert, na pomenovaní predsa nezáleží, ale na to, kým boli či sú, áno. To, či stáli na strane dobra alebo zla, záviselo od jednotlivca. No u ifritov to bolo väčšinou neutrálne. U démonov ohňa zlo a čertov, to snáď aj viete.
Ich sila nespočívala iba v tzv. splanutí, ale i v úplnej kontrole ohňa. Nezáležalo taktiež na vzniknutí ohňa. Je zjavné, že keď ho založia oni, podvolí sa im od začiatku, no aj nad inými mohli získať moc. Po čase sa ifriti vyformovali, postupne svoju schopnosť dostávali pod kontrolu. Až dnešného dňa môžu pobehovať medzi nami a my si ich ani len nevšimneme. Aj keď pozorní detailisti určite zavetria ohnivé iskry, ktoré im sršia z čiernych očí. Po rokoch sa stali síce jednoznačne kontrolovanejší, ale ich výbuchy zlosti si ponechávajú dodnes. Preto vám radím, nenaštvite ich. Či už chtiac alebo nechtiac by mohli pri vás vzplanúť a to nebýva príjemné. No ženy môžu jednoznačne plusovo ohodnotiť ich sálajúce teplo. To, ktoré vyžaruje jednak z vonku, ale i z vnútra.
